Ako poctivo, zdravo a bez následkov behať po Petržalke II.

Ono to celé vyzerá veľmi jednoducho, človek si povie "Idem si zabehať" a hor sa do ulíc... Avšak ako sa vraví, ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Určite sa divíte, čo to má spoločné s dnešnou témou. Poviem Vám pravdu. Aj ja sa divím a neviem prečo som to napísal :-) ale nieje to pekná myšlienka?

Lekcia 2. ako som sa naučil behať bez strachu

Človek merajúci 2,14m, vážiaci 114kg, vytlakuje na lavičke 150kg, vo vrecku nosí dva nože a za pásom strelnú zbraň. Okrem smrtiaceho pohľadu disponuje ešte ľavačkou o sile Old Shatterhanda a pravačkou Johna Ramba... Takýto ľudia prosím nech nečítajú ďalej, nakoľko táto lekcia je pre nich úplne zbytočná. Ja však taký ani zdiaľky niesom, takže Vám napíšem svoj postup a ako som čo zistil.

Raz dávno ma pri behaní chytila myšlienka, či by som sa nemal báť. Málokedy niekoho stretávam, i keď behám po hlavných uliciach a podobne. Práve preto ma tento nápad zaujal... a zaujal ma natoľko, že som sa začal báť. Na moje prekvapenie, všetko však nabralo úplne iné obrátky ako by som čakal. Ukážem Vám teda situáciu ktorú som zažil jeden ďen.

Míňam Technopol, postupne vidím ulicu pred sebou. Sem tam prebehne auto, chodci žiadny, proste ticho. Ako vždy v týchto lokalitách už lapem po dychu, ale držím sa, bežím ďalej. V ďiaľke zazriem sympatického mladého človeka, čo zrejme chodí na chemoterapiu. V typickej cool vetrovke, ktorú nosí väčšína ľudí s podobnými zdravotnými problémami, si kráča po chodníku rovno oproti mne. Pripravujem sa na najhoršie, hľadám alternatívnu trasu... Vidím ako sa mi pozerá do tváre, obzerá sa a prechádza na druhú stranu cesty!? Nepozerám sa na neho a bežím ďalej. Chalana mi je však ľúto tak sa pre istotu obzriem. Ide znova po tej istej strane ako predtým?! Divné... Bežím ďalej, silueta venčí v ďiaľke psa... Pot mrznúci na čele si utieram rukávom, už len posledné kilometre, to zvládnem aj rýchlejším tempom. Ak ma bude hafan naháňať to zvládnem, ale radšej si pripravím kľúče od vchodu aby som sa mal kam skryť... potom už nebude veľa času... Tetuška, ktorej obrysy sú už úplne jasné ma spozorovala. Ukročila mierne z chodníka a drží v rukách pevne kabelku?! Čo je tým ľuďom! Veď to ja sa ich bojím! Alebo?

Táto situácia sa mi v rôznych formách sformovala v mysli... nechápal som. Stále som chodieval iba po osvetlených cestách, žiadne bočné uličky. A pochopil som :-) Oni sa boja mňa. Myslel som si, že vydobiť si rešpekt a autoritu v Petržalke je zložité... mýlil som sa...

Stačí následovné:
1. čierne boty značky Adidas (bez komentára)
2. čierne tepláky Adidas ale iba s dvoma pásikmi ;-)
3. čierna mikina s kapucňou, idéalne nejaké blackmetalové námety, prípadne nejaká reperská kapela... ja konkrétne mám Cypress Hill
4. taký nejogingový, nieveľmi športový, neohrabaný štýl behu

A ste ideálny zdroj zlých snov pre väčšinu zlosynov... Aj Petržalka má asi svoje nejaké prapodivné pravidlá. Neveril som tomu sám, pokiaľ som to všetko nezažil. Raz som stretol kamošku... ušla. S drsným úsmevom som zaťal svaly ako Johny Rambo a pridal do kroku :-D DNES SOM PÁNOM TOHTO SVETA! NECH SME VŠETCI KRÁSNI A NECH NÁS MILUJÚ VŠETKY ŽENY!